ako sa o ňom zvykne hovoriť, no bolo to presne pred tromi rokmi, keď som s deťmi cestoval prvýkrát do Taliesinovej internátnej školy. Možno sa pýtaš, kto to bol Taliesin. Možno si ho aj v mysli predstavuješ. Nechajme ho však zatiaľ odpočívať, vrátime sa k nemu neskôr. Jedno ti ale môžem prezradiť už teraz. Nešlo o hocijakého pána s podivným menom.
Ja a moje dvojčatá, Lily a Lucas, sme nastúpili do autobusu číslo 131. Trojka bola takmer nečitateľná a roztečená. Veľmi rýchlo by ste si ju mohli pomýliť s osmičkou. Bus mal odjazd z Vrabčej ulice, neďaleko nášho domu, presne o 7:07, krátko po odchode bežného školského spoja. Časy jeho odchodov a príchodov neboli nikde vyvesené, dokonca ani o jeho zastávkach nevedel každý. Na Vrabčej ulici sme vtedy stáli iba my traja. Cítil som podivné napätie, ako keby som mal namiesto žalúdka presýpacie hodiny. Úplne sa mi obrátil a sypala sa z neho nervozita. Nový školský rok mi priniesol nové pracovné miesto. Na Taliesinovej internátnej škole som mal pracovať ako učiteľ hudby. Moje deti tam taktiež čakal prvý deň.
Keď sme nastúpili do autobusu, sedelo tam asi pätnásť ľudí. Vzali sme si zadnú štvorsedačku. Ja a Lucas sme museli sedieť v protismere jazdy. Lily sa posadila k širokej pani s klobúkom plným kvetín.
„Dobré ráno, to sú ale krásne deti,“ privítala nás milo.
Usmial som sa na ňu, zdvorilo pokýval hlavou a znova sa ponoril do svojich myšlienok. Čakala nás dobrá polhodina cesty, Lily si preto vytiahla svoj skicár. Kreslila veľmi rada a skutočne jej to išlo.
„Čo vám mám nakresliť?“ opýtala sa panej v klobúku.
„Zajačika,“ odvetila ona bez väčšieho zamyslenia sa. Lucas sa uškrnul a žmurkol na mňa. Obaja sme vedeli, že pani sa presne trafila. Lily kreslila zo všetkého najradšej práve zajačiky, čo nám spôsobilo už nemalé problémy.
„Daj papier bratovi, nech aj on kreslí,“ zavelila pani.
„Mne sa nechce kresliť,“ odvetil Lucas znudene, pretože mal oveľa radšej futbal, blato a vôňu lesa.
„Iba to skús, pre mňa,“ poprosila pani, no to už Lily tlačila bratovi papier do ruky.
Si zvedavý, ako vyzerali ich kresby? Nech sa páči, možno vďaka ním lepšie spoznáš, aké deti ja vlastne mám. Lily vytiahla ružový peračník s úhľadne porozkladanými ceruzkami. Ani raz negumovala a výsledok bol takýto:

Klamal by som, keby som tvrdil, že môj syn nevie kresliť, ale jeho umelecký prejav bol vždy tak trocha mimo normálu. Aj keď by sme mohli znova dlho diskutovať o tom, čo je a čo nie je normálne. No veď posúď sám. Páči sa ti jeho výtvor viac ako ten od Lily? Ja som si stále nie celkom istý.

Neviem, ktorý zajačik sa páči viac tebe, no pani v klobúku sa rozhodla pre ten Lilin. Prečo? Možno preto, že dospelí majú radi akurátne veci, pekné a dokonalé.

„Milý chlapče, toto ale nie je zajačik. Je to psík v zajačom pyžamku,“ pani sa snažila byť priateľská, ale Lucas sa aj tak urazil. Odvrátil tvár do okna a niekoľko minút pozoroval dážď.
Aby sa znova dostal do nálady, Lily ma potiahla za rukáv a zaprosila:
„Tati, mohol by si?“
Nebol som si istý, či by som mal, pretože doma sme už mali hotovú králikáreň najpodivnejších druhov, no svoje deti nadovšetko milujem, a preto som im vyhovel. Vytrhol som si jeden zo svojich šedivých vlasov a fúkol som ho na kresbičku. Potom som už povedal iba „Poď sa hrať!“ a zajačiky ožili. Mal by si ale vedieť, že to išlo aj bez zaklínadla. Stačilo fúknuť na obrázok ten môj vlas. Lily a všetci v autobuse začali tlieskať. Ani Lucas sa nezdržal a vzal si svojho mopslíka v zajačom pyžame na kolená. Obe deti ma pobozkali na líce a zo mňa opadlo všetko napätie. Teraz už vieš, prečo nám Liline kresbičky zajačikov spôsobovali problémy. Kreslila a oživovala ich prostredníctvom mňa tak rada, že už sme ich doma nemali kam dávať.
Určite vieš, čo sa zvykne hovoriť, keď si niekto kýchne. Moje úžasné decká sa ale vždy postavili do obrannej pozície a skríkli „Zásah!“. Predstavovali si totiž, že pri kýchnutí vyletí človeku z úst obrovské množstvo malých akrobatov, ktorí predvedú hneď niekoľko magických a náročných čísel, kým sa preštrikujú do tela iného človeka. Ten začne potom taktiež kýchať a chrliť ďalších akrobatov až je z toho celkom slušné cirkusové predstavenie. Keď teda pani v klobúku vyfúkla na plné ústa „hapčí“, deti skríkli to svoje a ona sa zahanbene pomrvila na sedadle. Potom som sa s ňou chvíľu rozprával o dospeláckych veciach a pochválil som jej klobúk. Možno to nevieš, ale dospeláci si potrpia na to, aby si ich chválil. Iste, aj ty to máš rád, ale buď si istý, že sa to nezmení ani vtedy, keď vyrastieš.
Pred Taliesinovou internátnou školou bolo plno. Po prejazde horského tunela sa pred nami začala objavovať jedna budova za druhou ako keby ich tam práve niekto domaľoval. Tlačili sa tam rodičia s deťmi z najrôznejších kútov sveta a dvor bol zaprataný kuframi. Ako výhodu som ale vnímal to, že hoci celú cestu autobusom pršalo, nad školou bola obloha jasná a slniečko nás privítalo s otvorenou náručou. Miestami sa objavili aj nejaké uši, chvostík alebo pazúrik. Áno, školáci si sem mohli priniesť svoje obľúbené zvieratko. Ale takého unikátneho ušiaka, akého mal Lucas, nemal nikto.
Následne potom, ako sme zamávali autobusu, všimol som si na rohu jednej z budov postávať drobného chlapca v modrom svetri. Odrazu akoby všetko nabralo modrastý odtieň. Stál tam úplne sám a v rukách stískal maličký kufrík. Pochyboval som, že sa mu doň zmestilo niečo viac ako zubná kefka s pastou. Lily si všimla, že si chlapca obzerám a s detskou nevinnosťou mi pošepkala:
„Oci, vidíš tie jeho obrovské modré oči a široké ústa? Vyzerá ako žabiak.“
A tak sme spoznali Modrého žabiaka. V ten deň sme ešte netušili, akú významnú rolu v našom živote zohrá.